Jednorázovky

Pod paľbou

2. june 2016 at 11:57 | Tiffany Hepburn
3.9.1939
"Ako moc krutými sa stávame, keď dostaneme rozkaz." Každému je jedno, či na muža, ktorého práve zabil, nečaká doma jeho žena a deti. Nezaujíma ich, či je vo vojne dobrovoľne, alebo ho donútili rovnako ako mňa. Ani to, či to je ich priateľ z detstva, ktorý sa s rodičmi pred vojnou presťahoval do inej krajiny. Stoja oproti sebe ako dvaja cudzinci, mieria na seba zbraňami a so silenou nenávisťou v očiach vystrelia. Ide im len o jedno. Zabiť nepriateľa. Splniť rozkaz, ktorý im dal veliteľ.
O tom je vojna. Vždy bola. Len zabrať územia, zabiť či zajať ľudí. A teraz som tu ja, nepriateľ všetkých bojov a násilností. Stojím v prvom rade, veliteľ je len kúsok odo mňa a kričí. Len tak, pre radosť. Občas na mňa dopadne slina, občas sa vzduch zmieša s jeho dychom a môj nos pošteklí nepríjemná vôňa tabaku a chleba s masťou, ktoré mal na raňajky.
Neviem, čo hovorí. Nikdy nevnímam. Radšej skúmavo hľadím na konár oproti. Na to, že je vojna, je všade okolo až príliš veľké, desivé ticho. Občas sa pohne list na strome, občas sa ho usilovnému vetru podarí aj zhodiť a priniesť niekomu k nohám, ako obetný dar. My sa naň však nemôžme pozrieť, ak nechceme, aby nám veliteľov krik nespôsobil stratu sluchu. A tak sa urazený vietor opäť stratí.
Vráť sa, kamarát! Ja ťa vnímam! Vnímam každý záchvev pod bundou, každé tvoje zaševelenie! Je preč. Radšej sa opäť sústredím na veliteľa.
Medzičasom svoj príhovor dokončil. Občas sa nejaký vojak okolo mňa nervózne zachveje, alebo niekto prudko vydýchne, akoby sa mu uľavilo. Pomaly sa začíname rozchádzať. Ak si myslíte, že niekto okolo vás prejde a priateľsky vás potľapká po pleci, či sa vám dokonca prihovorí, mýlite sa. O priateľstve sa tu dá ťažko rozprávať. Na niečo také nie je ani čas. Nepoznáme sa. Nepoznáme navzájom svoje mená, nevieme nič o rodinách druhých vojakov.
Pretože toto je vojna a my sme bábky, ktorých nitkami ťahá.

10.9.1939
V holej miestnosti sa ozve ruch. Veliteľove topánky hlasno zabúchajú na kamennej podlahe a donútia nás otvoriť oči. Mám pocit, akoby sa mi nikdy neotvárali tak ťažko. Viečka sú ako prilepené. Bolestivo spojené snami o slobode a láske mojich druhov. Ale hluk, ktorý sa začal miešať s krikom, mi nedá spať.
"Vstávajte! Nie ste tu na dovolenke! O 5 minút nech ste pripravení!" zakričí svojím hrubým hlasom veliteľ. Pretože mám svoj život rád, násilím otvorí oči a chvíľu ich nechám pozerať sa do tmy. Pomaly začínam rozoznávať siluety ostatných vojakov. Niektorí stoja, niektorí sedia, poniektorí ako ja ešte nestihli ani odhodiť perinu. Z každého rohu vidím mužov rôznych postáv a veku ako si naťahujú nohavice, zapínajú košele a prehadzujú cez plecia pušky. Snažím sa nasledovať ich príklad.
Všetci vieme, čo nás čaká, no zároveň si to nevieme predstaviť. Ako sa máme pripraviť na zimu,ktorá nám prefukuje košele? Neostáva nám nič iné, len sa striasť, aby sme si vytvorili aspoň malé teplo a ísť do terénu. Na začiatok jesene je vo vzduchu až príliš veľký chlad. Akoby sama zem cítila nenávisť, ktorá po nej putuje a ochladli aj jej city voči nám. Okolo nás sa lenivo plazí dym unikajúci nám z úst. Takto to vyzerá,keď človek umrie? Jeho duša sa z neho vyparí, ako keby tam nikdy ani nebola? Obávam sa, že to čoskoro zistím. Nikdy som nevynikal v bojoch. Ako malý som sa radšej schoval v izbe a čítal knihy. V tých boli hrdinovia, ktorí bojovali za mňa!
Nohy mám čoraz ťažšie. Brodíme sa blatom, predierame húštinou. Chceme sa nepozorovane dostať medzi nepriateľov. Napadnúť ich. Musíme to urobiť, inak by napadli oni
nás. Aspoň tak si ospravedlňujem pred Bohom to, čo sa chystám urobiť. Nie, že by som chcel. Musím.
Zrazu ma niečo štuchne medzi lopatky. S búšiacim srdcom sa prudko otočím, čakám nepriateľa, avšak to len vojak za mnou mi naznačuje, aby som si ľahol na zem.
"Musíme sa plaziť!" vyštekne na mňa potichu. Občas sa tu cítim ako malé neposlušné dieťa. Všetci si ľahneme na bruchá. Pravdepodobne sme už blízko tábora nepriateľov. Musím vás s niečím priznať mám strach. Pomaly ma zožiera. Obaluje každú moju kosť, každú bunku, a čiastočku môjho tela. Cez zmrznutú pokožku cítim, ako mi do chrbtice udiera puška. Buch, buch!
Dostaneme sa až do tábora. Nikto nás neupozornil na to, že nám prichystali pascu. Všetci nepriatelia sú na nohách. Z očí im šľahajú blesky hnevu. Čakali nás. Museli vedieť, čo plánujeme!

22.9. 1939
Boje stále pretrvávajú. Čo nikdy neskončia? Všetci sme unavení, zásoby nám pomaly dochádzajú a naše šance na výhru sú viac ako znepokojivé. Netrvalo dlho a prišli sme na to, že nepriatelia sú v presile. Veliteľ nám však nedovolil odísť. Správny chlap neuteká! Správny chlap zomrie v boji! Inými slovami, správny chlap nechá svoju rodinu v smútku a samote. Ja s tým nesúhlasím. Radšej sa vyhýbam konfliktom. Možno si poviete, že som zbabelec, avšak ja som len umelec. Nikoho som nezabil. Nedokázal som to. Radšej som ušiel.
Aj teraz utekám. Rýchlo ako zajac. Všade je chaos. Vo vzduchu cítiť pot, krv a ešte niečo. Niečo, čo sa až príliš podobá na moju predstavu smrti. Je to všade. V chladných telách, ktoré nikto nestihol odtiahnuť preč, vo výkrikoch bolesti, vo zvukoch striel.
Bežím. Snažím sa utiecť bolesti, ktorá mi trhá uši a srdce. Bežím až kým ma nezastaví prudký náraz, ktorý ma temer odhodí na zem. Našťastie to ustojím. To sa však nedá povedať o mužovi, s ktorým som sa zrazil. Zrazu sa nad ním týčim. Roztrasenými rukami zvieram zbraň. Viem, že by som mal vystreliť, ale urobím najväčšiu chybu života. Prizriem sa mu do tváre. Do veľkých hnedých očí sršiacich mladosťou. Nedokážem to. Zbraň zložím práve vo chvíli, keď on zdvihne svoju.
V ušiach mi zaznie výstrel a ohnivý jazyk guľky sa mi zaryje do tela. Prejde mnou, akoby som bol kúsok dreva. Malé nič na tomto svete. S bolestivým zastonaním padnem na zem.
Zrazu mám pred sebou celý život. Predstavujem si svoju prvú lásku, mamu, ktorá ma volá domov a ja tvrdohlavo krútim hlavou. Po lícach mi začnú stekať slzy. Je mi ľúto, že tu nechávam rodinu. Ale hlavne som smutný z toho, akú má ľudský život malú hodnotu. Koľko ich musí skončiť, kým si ľudia uvedomia, že je aj väčšia cena ako územia? Koľko ľudí bude musieť byť obetovaných, kým skončí toto nezmyselné ničenie? "Veď kráľovstvo nastolené silou nevydrží dlho."
Oheň bolesti sa mi pomaly rozširuje do končekov prstov až kým ma úplne nepohltí. Zrazu necítim nič. Ani bolesť, ani smútok, ani strach. Z úst mi vyletí posledný kúsok dychu, kus mojej duše a kamarát vietor ho rozfúka po okolí.
 
 

Advertisement