Na pár týždňov novinárkou

5. july 2016 at 13:20 | Tiffany Hepburn |  Pri šálke čaju
Ahojte,

určite veľa z vás zatúžilo a možno dokonca stále túži byť novinármi. A ja nie som výnimkou. Dokonca masmédia aj študujem, takže možno zo mňa o pár rokov niečo schopné aj bude. Aspoň v to dúfam.
Ako každý tretiak na odbornej škole, aj ja som si musela vybrať nejaké miesto, kde budem praxovať. Moja voľba padla na najmladší slovenský denník, Denník N. Ako som sa tam dostala a ako prebiehala moja prax sa dozviete v celom článku



Pre Denník N som sa rozhodla, pretože som už od malička chcela pracovať v nejakých serióznych novinách. Mojím snom je založiť si vlastné, ktoré nebudú ovplyvňované žiadnou finančou skupinou alebo politickou stranou, pretože možno to neviete, ale na Slovensku je korupcia a rodinkárstvo úplne všade. Aj v média. Pretože kto ovláda televíziu, rádio či noviny, ovláda aj jeho divákov/čitateľov/poslucháčov.

Projekt N vytvorili bývalí zamestnanci denníka SME, po tom, čo ho kúpila najväčšia slovenská finančná skupila, PENTA. A to aj napriek sťažnosti zamestnancov. Už len to ma viedlo k myšlienke, že N-ko sú naozaj nezávislé noviny, ako o sebe tvrdia. Ako som sa neskôr dozvedela, jeho zamestnanci si to nemyslia.

Praxovať tam som chcela asi od jeho vzniku a jedna naša profesorka sa poznala so šéfredaktorom, Matúšom Kostolným. Bola by som hlúpa, keby to nevyužijem. Avšak ani kura zadarmo nehrabe, a tak som musela napísať motivačný list, dielo môjho života, a ona mu ho predala.

O pár dlhých týždnov sa mi ozval zástupca šéfredaktora, Juraj Javorský, aby sme si dohodli termín a témy, ktorým by som sa chcela venovať. Juraj ma mal nakoniec aj na starosti. Myslím, že to bola naozaj výhra. Nie len písal, ale aj pripravoval prílohu Víkend. Vedel mi odpovedať na každú moju otázku, a keďže bol otcom, mala som veľakrát pocit, že mu na mne vážne záleží.

Ale to predbieham. Prvý deň mojej praxe som sa stavila v redakcii na pohovor. Ako inak, viedol ho Juraj. Po tom, čo som mu povedala svoj názor na cenzúru v médiach, ktorý sem niekedy urćite pridám, a porozprávali sme sa o mojich záľubách, konečne prišiel čas na podpísanie zmluvy. Do ruky mi strčil tri vytlačené články z Washington poste, ktoré som mala do druhého dňa preložiť a vrátila som sa domov. Skutočná prax začala až na ďalší deň.

Ak ste si mysleli, že novinári robia od rána do večera, rovnako ako ja, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Každé ráno sa zvolávali porady, avšak nie o šiestej, ale o pol desiatej. Čo bola príjemná zmena, mohla som sa vyspať. Na porade šéfredaktor pochválil najlepšie články z posledného čísla, novinári povedia svoje nápady na najnovšie články a tie sa buď schvália, alebo upravia do dokonalosti. A hurá do roboty!

Svoje miesto som mala hneď vedľa Juraja, pred pánom Kostolným. Aj napriek veľkosti redakcie (áno, vyzerala presne ako vo filmoch), boli vzťahy medzi ostatnými naozaj blízke. A aj keď som mala zozačiatku problém zapadnúť, po týždni som sa cítila ako doma a na konci praxe som takmer plakala.

Ako to teda prebiehalo? Každé ráno som prišla, kedy som chcela, čo bolo skvelé, uvarila som si v kuchynke kávu, pretože bez nej som nedokázala existovať, sadla som si k Jurajovi, a pracovala. Väčšinu času, som komunikovala s rôznymi ľudmi a inštitúciami ako policajti, či záchranári. Kým som čakala na odpovede, čo niekedy trvalo aj pár dní, prekladala som ďalšíe a ďalšie články z angličtiny.

Juraj rešpektoval moju neschopnosť v športe a jeho terminológii, a preto mi vyberal články najmä z ekonomického a politického prostredia, presne ako som ho žiadala. Ešte raz musím podotknúť, že to bol vážne skvelý človek a novinár. Hneď v druhý deň sme si potykali, vďaka čomu som sa tam cítila ešte príjemnejšia.

To bol môj deň. Káva, porada, prekladanie, obed, cigaretka, káva, blog. Vlastne tento blog vznikol počas praxe, keď som nemala veľa vecí na robote.

Občas som sa prisunula k Jurajovi a sledovala ho pri práci, pýtala sa ho množstvo otravných otázok, ale on aj napriek tomu, že nemal čas, či dobrú náladu, mi všetko trpezlivo vysvetlil, aj keď som sa ho to pýtala tridsiaty krát.

Tesne pred koncom tretieho týždňa som konečne napísala svoj prvý autorský článok. Správu o počte utopených. Síce s ňou nie som vôbec spokojná, ale nájdete ju tu. Písanie mi vždy išlo od ruky. Slohy som mám vždy jedny z najlepších, nerobí mi problém napísať úvahu na hociakú tému aj na pár strán. Avšak správy? Myslím, že som v živote nepísala niečo tak krátke tak dlho. A určite som s ničím nemala taký veľký problém.

Problém bol, že správa sa má skladať len z faktov. Suché spracované fakty. A keď nemôžem dať do diela niečo zo mňa..

Úprimne, bola som z toho nešťastná, zdeptaná a začala som o sebe pochybovať. Ale prax v N-ku ma naučila pár vecí:
1. Aby ste boli skvelým novinárom, nepozrebujete vzdelanie, ale cit k práci. 2/3 ľudí v redakcii nepoznalo novinárske žánre a keď som sa opýtala Juraja, či to chce ako správu alebo glosu, pozrel sa na mňa ako na debila, že mu to je jedno, lebo netuší, aký je medzi nimi rozdiel.

2. Ak ste sa rozhodli pracovať v novinách, nemusíte sa rozlúčiť so sladkým spánkom, väčšina novinárov začína pracovať medzi deviatou a jedenástou hodinou.

3. To, že neviete niečo napísať ešte neznamená, že z vás nikdy dobrí novinári nebudú. Jednoducho si len vyberte to, čo je vám blízke a čomu sa rozumiete. Či to budú krátke správy o počte utopených, alebo dlhé reportáže o korupcii, je len a len na vás.

4. Nech si myslíte, že ste akokoľvek dobrí, prax je vždy oveľa, OVEĽA, ťažšia.

5. NIKDY nezačínajte deň bez kávy, zničí vás to.

6. Nebojte sa pýtať sa. Nikto vás za to nezabije. Aj keď mne sa smejú, že kvôli mojim otázkam skončím do štyridsiatky zakopaná niekde v lese.

A čo vy? Máte nejakú skúsenosť v práci z médiami, alebo by ste chceli byť novinármi?

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Smile Jane Smile Jane | Email | Web | 5. july 2016 at 16:29 | React

Závidím ti! Neříkám, že bych přímo na výšce chtěla studovat tohle, ale musí to být skvělá zkušenost. Mě celkem táhne politologie a mezinárodní vztahy, tak si teď na to chci dát přihlášku, ale kdyby mně to nevyšlo byla bych pro novinařinu, ale spíše než psané by mě bavila v tv - sport nebo něco takového!
Ale věřím, že se ti ani nechtělo jít pryč, prostě to musela být atmosféra! ♥

2 Celene Celene | Web | 8. july 2016 at 18:30 | React

"či to chce ako správu alebo glosu, pozrel sa na mňa ako na debila, že mu to je jedno, lebo netuší, aký je medzi nimi rozdiel" :D :D :D :D :D to mě tady fakt rozesmálo nahlas, úplně boží :D :D líbí se mi to, že chceš založit vlastní nepodplacený noviny, to je fakt super a držím Ti palce, ať Ti to vyjde :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement